Keď prišli k nám do Náruče záchrany, veľmi dobre sa na nich pozeralo, taký pokoj a dobrosrdečnosť z nich išli, že ste jednoducho stále chceli byť v ich prítomnosti… Štíhly vrtký obrábač kovov Julo a Zuzka, krajčírka na invalidnom dôchodku, z juhu stredného Slovenska. Možno obyčajná rodina akých sú na Slovensku tisícky. S dvomi deťmi. Peťko z Hniezda záchrany a Radka adoptovaná z detského domova.
Láska na inzerát
Zoznámili sa na inzerát. Zuzka najprv trochu váhala, ale Julo bol neodbytný, hneď vedel, že táto žena bude jeho životnou láskou. Zobrali sa a tešili sa na rodinu, na deti. Tie však neprichádzali, lekári nenašli zásadný problém, prečo by nemali mať deti, ale stále sa nedarilo. Lenže lásky mali toľko, že boli ochotní venovať ju aj deťom, ktoré sa už narodili, no láska zas chýbala na strane ich rodičov… Adopcia sa u nich riešila vlastne úplne automaticky, túžili vytvoriť rodinu, kde by každý mal svoje miesto a svoj diel lásky. Bez sebectva, bez zúfalého trvania na známej biologickej identite detí, so vzájomnou úctou, dôverou a vzácnou pokorou.
Už sa to nedalo zastaviť
Začali chodiť na prípravu na adopciu a čakali. Po povinnej príprave začali chodiť na interakcie do detského domova. Tam našli svoju Radku, a ako vraví Zuzka, už sa to nedalo zastaviť. Okaté dievčatko našlo svoje hniezdo v rodine Zuzky a Jula. Prekonali spolu všetky zdravotné ťažkosti ako reflux, potom prišla celiakia, ale na všetko už boli traja! Konečne ich rodina bola úplná, ale Radke v nej chýbal súrodenec, Julo tiež ešte túžil po synovi a Zuzkine srdce bolo otvorené aj pre celý tucet detí, takže keď v jeden večer počuli v televíznych správach, že v Hniezde záchrany sa našiel chlapček, povedali si, že to bude ich Peťko. A títo dvaja báječní rodičia naozaj dokázali premeniť svoj sen na skutočnosť a dnes je neposedný Peťo už milovaným ohnivkom reťaze ich spoločného šťastia. Ostatná rodina ich rozhodnutie neprijímala tak ľahko, Julov otec nechcel, aby si adoptovali deti, ale teraz je veľmi rád. Dedo ich naučil liezť po stromoch.„A to sa už zišlo,“ so šibalským úsmevom hovorí malá Radka.
Stále študujem tie naše deti
Zuzka ako milujúca mama začala chodiť do Klubu náhradných rodín, aby bola na všetko pripravená a vedela raz pomôcť pochopiť svojim deťom, ako vznikla ich rodina. „Milujem ich nadovšetko, ale pred svetom ich neviem ochrániť“, hovorí. Vedela, že pravdu sa deti musia dozvedieť od nich. Napriek všetkému má Zuzka silný materinský inštinkt, ktorý ju viedol a stále vedie. Do Klubu začal chodiť aj Julo, aby boli pripravení podporiť svoje deti, vždy, keď to bude možné, získavali cenné informácie a rady. Peťko je súťaživý, všade chce prvý, všetko vyhrať, je hyperaktívny, preto Zuzka neustále zbiera informácie, aj o Radkinej celiakii. Sama skromne hovorí: „Stále tie naše deti študujem, a kde budem môcť, tam im pomôžem. Chcem im pomôcť, aby sa mali v živote dobre“.
Deti sa nevychovávajú chlebom, ale láskou
A deti sa s nimi majú naozaj dobre. Nie však v materiálnom zmysle, veď Zuzka dostane invalidný dôchodok 130 EUR, Julo ako obrábač kovov nezarobí tisíce. Ale ako vraví Julo, „našim deťom stačí málo.“ Ale tieto deti nemajú málo, majú svojich fantastických rodičov, ktorí sa k sebe pekne správajú, oslovujú sa Zuzka a Julko. Hyperaktívneho Peťka zvládajú s toľkou trpezlivosťou, Zuzka počas celej niekoľkohodinovej návštevy u nás v Náruči záchrany ani raz nezvýšila hlas, Radka sa stále k maminke túlila, usmievala sa, Jula potešilo, keď si Peťo zahral s chlapcami na záhrade futbal. Prívetivosť, ochota, trpezlivosť a vľúdnosť sú skutočnými pokladmi tejto rodiny pri výchove detí.
Ďakujem…
Hniezda záchrany vznikli v roku 2004, z iniciatívy občianskeho združenia Šanca pre nechcených. Bolo potrebné upraviť legislatívu, nájsť sponzorov, vymyslieť systém, ako budú hniezda fungovať. Za všetkým stála a stojí dodnes Anna Ghannamová, ktorá s veľkým obdivom a vďačnosťou víta každé stretnutie s rodičmi, ktorí dieťaťu z hniezda zabezpečili to najkrajšie pokračovanie – kompletnú a milujúcu rodinu. „Takýchto stretnutí nie je veľa, sú naozaj vzácne, aj pre nás. Hoci sme hniezda zriadili, stále monitorujeme ich činnosť, robíme štatistiky, o konkrétnych osudoch detí vieme veľmi málo. Deti sa dostávajú pod kuratelu sociálnych odborov Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste nálezu a ich prostredníctvom jedine štát rozhoduje, čo bude s deťmi ďalej, nie naše občianske združenie. Niekedy totiž, keď sa nájde v hniezde dieťatko, nám ľudia volajú, že by si ho chceli adoptovať. Vtedy musíme vysvetľovať, že my tu žiadne deti nemáme, že sa musia obrátiť na príslušné úrady, my sme len postarali o to, aby žena, ktorá sa nemôže o svoje dieťa postarať, mala reálnu možnosť dať mu novú šancu,“ objasňuje A. Ghannamová. „Ani o identite rodičov detí, ktorí si deti adoptovali nevieme a ani nemôžeme vedieť nič, jedine ak sa nám sami ozvú, my sa s nimi nijako nevieme spojiť, úrady nám ich identitu prezradiť nemôžu. Ešteže existujú sociálne siete,“ usmeje sa Anka Ghannamová. Zuzka sledovala našu prácu, naše príspevky a zapojila sa aj do našej súťaže, a v neskoršej komunikácii sa nám zverila, že svojho syna majú vďaka Hniezdu záchrany… „Som vďačná tej žene, že to spravila. Neodsudzujem ju, nebolo to pre ňu ľahké.“ Takto Zuzka zmýšľa o žene, ktorá Peťka nechala v Hniezde záchrany. Hoci, keď si predstaví, že by to sama musela urobiť, zalejú ju slzy, dokáže nájsť pochopenie pre ženu, ktorá dúfala, že jej dieťa nájde lásku, ktorú mu ona, ako biologická nevedela alebo nemohla dať. „Za našu rodinu sme radi, že Hniezda záchrany sú, lebo pomohli nám aj našim deťom,“ spoločne dodávajú.
Po stretnutí s Julkom, Zuzkou, Radkou a Peťkom je nám jasné, že to, ako rodina vzniká, je to najmenej dôležité. Podstatné je, aká je, ako sa v nej cítia všetci jej členovia. A títo štyria by nemenili za nič na svete. Hoci… možno len ten počet. Keď sa Zuzka minule dočítala v novinách, sa našlo dieťatko v Hniezde záchrany, pozrela na Julkaa spýtala sa: „Nezoberieme si“?